JA MILUJEM ROBIŤ CHYBY
Dnes je druhý* deň, čo som v práci postúpila na novú pozíciu. A poviem vám, že sa v tom ešte hľadám. Lebo vlastne ani neviem čo je presná náplň mojej práce. Dostala som len nejaké v bodoch naznačené okruhy a s každou novou úlohou sa učím čo všetko do mojej agendy bude vlastne spadať.
(*poznámka- druhý deň bol keď som začala tento článok písať. Teraz som už v nejakom desiatom)
Je to veľa adminitratívnej práce, support pre dva tými, tvorba zmlúv a podkladov, komunikácia s rôznymi oddeleniami, právnikmi. A kopa ďalšieho. Back office, ale taký v ktorom sa treba riadiť presne smernicami a nedá sa tie veci robiť láry fáry len tak, že snáď to bude dobre. Nie. Tu to musí byť naozaj dobre.
No a ja som hneď v druhý deň urobila jednu chybu. Nič čo by sa nedalo napraviť. Šlo len o to, že som niečo prehliadla lebo som sa to snažila spraviť čo najrýchlejšie aby boli všetci spokojní. A tak som to teda aj napravila a dokončila úlohu správne. Najprv ma chytila taká tá vnútorná panika a hodonotenie situácie a toho čo som mala radšej urobiť. No tú rýchlo vystreidala radosť. Áno radosť. Pretože som si uvedomila, že na základe toho, že som sa hneď prvý krát čo som tento typ úlohy robila pomýlila nabudúce sa to už nestane. Lebo presne viem kde môže nastať problém.
Spomenula som si vďaka tomu na úplne konkrétnu situáciu z pred niekoľkých rokov dozadu. Bol to asi prvý týždeň čo som bývala v Linzi. Takže cca November 2012 -(to je už riadna história). Žila som tam s kamoškou s ktorou sme každý deň pracovali v jednej reštaurácii ale na smeny. Takže vždy keď ja som pracovala ona mala voľno a naopak. Vybrala som sa spoznávať Linz úplne sama. Vedela som kam chcem ísť aj ktorý Strassenbahn (tak sa volajú v Rakúsku električky) ma tam zavezie. Ale čo som nevedela bolo ktorý smer. A tak som nastúpila do prvej čo sa u mňa zastavila a samozrejme to bolo presne na opačnú stranu. Keďže som mesto poznala len tak letmo a to som vždy šla s niekým uvedomila som si to až na nejakej tretej zástavke. A teda vstúpila. Pozrela sa poriadne na plán a v tej chvíli pochopila ako sa v ňom orientovať. Ktorá električka ide kam, kde sa stretávajú, koľko trvá cesta a na čo sa sústrediť. A stačilo mi len urobiť jednu malú chybu kvôli ktorej som sa naučila ako sa to robí správne. V Linzi boli len tri električkové linky. Ale veľa tých autobusových. A ja som už po chvíli jazdila ako profík kamkoľvek som potrebovala.
Bola to pre mňa super príprava na život v Prahe. Tu je tých liniek o poznanie viac ale značené sú perfektne a aj tu som si systém veľmi rýchlo našla. Milujem toto rušné a rýchle mesto s hustou spleťou mestskej dopravy. Jediné čo nemám rada je jazdiť domov sama v neskorých hodinách. To mám už celkom strach a stretávam kadejakú zmesicu osobností. Častokrát takých čo by človek ani cez deň nechcel. Nie ešte po tme.
A ponaučenie z tohto článku? Nebojte sa robiť chyby. Majte z nich radosť. Zo skúsenosti viem, že ma každá jedna vždy len výrazne posunula v živote.
Majte sa pekne,
Petra